Vzťah k zvieratám a k prírode je zrejme v mojom prípade už genetický daný. Matka príroda to tak zariadila, že už od útleho veku mi spoločnosť robili zvieratá.
Túžba po nových zážitkoch a skúsenostiach ma po ukončení stredoškolského štúdia priviedla vycestovať. Mojou destináciou sa stalo Taliansko.
V Taliansku som pracovala na veterine ako asistentka. Vďaka tomu som mala možnosť zúčastniť sa na rôznych kongresoch a seminároch.
Touto cestou som sa dostala k štúdiu nového odboru – zoo-antropológii.
Týmto sa pre mňa otvoril nový svet vnímania odlišnosti, porozumenia iného živého jedinca a pochopenia jeho komunikácie.
-
-
poradkyňa v aplikovanej zoo-antropologii
-
kynologická inštruktorka diplomovaná SIUA a FICSS (Bologna, It)
-
kognitívny zooantropologický prístup
-
Ako jedináčik som nemala možnosť zdieľať svoje detstvo s ľudskými súrodencami no ukrátená som nebola o nič. Spoločnosť mi robil psík, ktorý na mňa dozeral ako môj starší brat.
V čase môjho stredoškolského štúdia som si zaobstarala vlastného psíka. Bola to čierna sučka nemeckého ovčiaka. Spolu sme začali navštevovať rôzne kynologické kluby, naučili sa ako sa pripravovať na výstavy a športové súťaže a naučili sme sa veľa zo sveta športovej kynológie. Bolo to krásne a bezstarostné obdobie.
Túžba po nových zážitkoch a skúsenostiach ma po ukončení stredoškolského štúdia priviedla vycestovať. Mojou destináciou sa stalo Taliansko. No už po krátkom pôsobení v cudzej krajine som pochopila, že mi niečo chýba. Bola to spoločnosť štvornohého spoločníka. Netrvalo dlho a už so mnou moju hotelovú izbu zdieľala sučka nemeckého ovčiaka, ktorú som spoznala ako dvojmesačné šteniatko na Slovensku a po prvom našom stretnutí bolo rozhodnuté. O niekoľko dní sme už spoločne cestovali do Talianska. Začali sme sa navzájom spoznávať a postupom času spolu navštevovať kynologické výcvikové centra.
Pre mňa to boli veľmi obohacujúce skúsenosti a čo ma veľmi potešilo všetko bolo nenásilne, s pozitívnym prístupom a bez zbytočného tlaku a stresu na psa. To ma priviedlo nielen k inému prístupu k tréningu ale aj k vnímaniu psa ako takého. To však netrvalo dlho, už v pomerne mladom veku ju zastihla choroba neurologického tipu.
Bojovali sme s ňou niekoľko rokov a posledné obdobie jej života si vyžiadala dlhodobú hospitalizáciu na klinike. Po jej odchode na druhý svet sa odrazu vo mne vytvorilo veľké prázdno, ktoré som sa snažila kompenzovať prácou na veterine ako asistentka. Vďaka tomu som mala možnosť zúčastniť sa na rôznych kongresov a seminárov. Touto cestou som sa dostala k štúdiu nového odboru – zoo antropológii.